Je to tu pre zdatných jedincov a napriek tomu nie je rarita vidieť medzi čakajúcimi tehotné ženy a ľudí o paličke. Stoličiek vnútri je pár, lavička jedna vonku. Mám poradové číslo 336. Predo mnou je 81 ľudí – taká jedna svadba, akurátna. Zatiaľ mi to nevadí. Vyhradila som si na toto celý deň, tak čakám. Sedím na múriku vonku a pijem kávu z automatu. Napadá ma: ako to tu tí ľudia zvládajú v zime, keď sú všetci zavretí vnútri??? Bufet býval, ale už je zrušený. Ostala po ňom len tabuľa na stene prekrytá oznámením o zrušení. Asi každého podnikavého človeka napadne, aká by to bola ryža prevádzkovať tu bufet s digitálnou tabuľou s aktuálnym stavom poradia. Všetci by sme tam svorne sedeli, napchávali sa chlebíčkami a šalátom a čakali, kedy na nás príde rad. Niektorí by si možno dali aj zákusok. Nie je tu žiadna služba navyše, ak nerátam kávomat a automat na sladkosti a bublinkové nápoje. Tie jediné nekorešpondujú so socialistickým minimalizmom, ktorý tu vidno na každom kroku. Zatiaľ mi to nevadí. Je pekne, svieti slnko, mám hromadu voľného času, kým na mňa príde rad. Môžem sedieť, piť kávu, fajčiť, prechádzať sa, rozmýšľať, písať, čítať, pozorovať.. Ešte jedna vec tu nie je veľmi socialistická: prístup tunajších policajtov. Veľmi ma prekvapila ich ochota podaváť informácie bez akéhokoľvek náznaku výsmechu, zatajovania alebo posielania do p. Asi majú dobrého šéfa, lebo ryba smrdí väčšinou od hlavy, zafilozofujem si.
Dnes je streda. Keď som sem ráno volala, povedali mi, že v stredu býva veľa ľudí. Lepšie je prísť vo štvrtok. Ale pre mňa je už zajtra neskoro, takže si to tu odsedím dnes. A musím uznať, že vôbec to nie je des. Ešte stále mám pocit, že tu pracujú veľmi fajn ľudia (a ten pocit trval až do konca návštevy, pozn.). Prajem si, nech im to tu trošku zrenovujú. Budova z roku 5, okná staré. Vyzerá, že ešte nikdy nerekonštruovali. Zaujímavé, že také dôležité pracovisko, jediné pre celú ba, cez ktoré sa denne premelie veľké množstvo ľudí, vyzerá ako od macochy. Keď si to porovnám s daňovými úradmi, sociálkami a zdravotnými poisťovňami, pripomína mi to trochu Nasťu a Doru z Mrázika.
4 hodiny ubehli ako voda. Ani som nestihla dočítať ten ženský časopis, čo bol položený dole na stole. Aj som rozmýšľala, či ho neukradnem, ale nechcela som to tým milým ľudkom urobiť, a nechcelo sa mi ho vlastne ani nosiť spolu so značkami cez celé mesto.
Návrat domov je príjemný. Idem peši, lebo na zastávke nevidím automat na lístky. Nevadí mi to. Najprv neviem, ktorým smerom sa vybrať. Tá petržalka, to sú samé cesty, a šíro-šíre polia :), všetko v nedohľadne. Jastrím ďalej a nakoniec zaregistrujem budovu žst petržalka. Vyberiem sa k nej. urobila som dobre. Prichádzam do útulného priestoru, na zastávku autobusu medzi nákupným centrom vienna gate a žst petrzka. Je mi príjemne medzi týmito dvoma budovami, keď čakám na 80-ku. Keď sem síce príde nejaký viedeňák, musí sa cítiť ako blavák, keď vystúpi na stanici v lučenci, alebo lučenčan na stanici v ešte menšej diere.. ale aj tak sa mi to tu páči.
Ešte musím spomenúť nc vienna gate. Keďže som si na kopčianskej poctivo dopĺňala tekutiny, opäť potrebujem pohľadať toaletu. Idem teda do najbližšieho vienna gate – krásne prázdneho presvetléneho a tichého nákupného centra. A hneď aj zistím prečo je prázdne: všetci su v tunajšom fitku. Je povznášajúce pozerať, ako na sebe makajú, koľko elánu a radosti z pohybu majú :). Radšej by som sa ale aj tak pridala k zaháľačom, ktorí sedia v pizzerii vonku na terase, popíjajú kávičku a pozerajú na prázdne, zapadajúcim slnkom zaliate ihrisko. Hľadám to wc-ko. Pani na chodbe v tom tichu vyklopkala opätkami rytmus francúzskej marsejézy.
V 80-ke vďakabohu sedím. Našťastie, všetci okolo samí mladí a ešte mladší ľudia. Ale aj tak sa pre istotu stále obzerám, či nenastúpi niekto, kto bude potrebovať sedieť viac, ako ja. Prekvapivo, bol to chlapec, ktorý šiel asi z tréningu a zo školy. Mal veľa vecí, a v ruke ešte mobil. Balansoval tam so všetkými tými vecami, do mobilu ťukajúc. Moju ponuku ale zahanbene odmietol. Veď čo som si vlastne myslela, jasné.
Na moste SNP bola zápcha. Našťastie pre mňa, lebo som si tak mohla v kľude vychutnať výhľad na dunaj, loďky, starý most už postavený na petržalskom brehu až po vodu. Dokonca, keďže autobus bol natrepaný, som ani nemala na výber, ktorým smerom sa pozerať – či na lafranconi stranu, alebo na appollo stranu. A tak som bez zákernej dilemy, či sa ešte mám pozrieť aj na druhú stranu, lebo tam bude tiež určite krásne, dovidela z mojej strany busu na policajtov na ceste, na bývalú pracovňu mojej bývalej šéfky, na kapucínsku, kde sa väčšinou stretávam s jankou keď ideme na pivo a nejak sa to vždy pretiahne do 5tej ráno.. jáj, veď na tej zochovej som mohla vystúpiť.. no ale to by som potom zmeškala príležitosť nastúpiť na elinu na obchodnej a spomenúť si na tata, keď ležal na heydukovej..
Zvyšok cesty je mi už známy, takže sa snažím v eline písať. O chvíľu som doma aj so značkami.
Celá debata | RSS tejto debaty